Září je měsícem povědomí o dětské rakovině. Během tohoto období se více než jindy zamýšlíme nad tím, jak malým pacientům ulehčit těžkou cestu léčby. Virtuální realita, původně spíše spojovaná se zábavním průmyslem, dnes nachází své místo i v nemocnicích, a to například i při samotných zákrocích. O tom, jak může VR pomoci dětem zvládat bolest, strach či stres, jsme mluvili s paní Julianou Holosovou ze sdružení Svietielka nádeje, kteří o Kaleidu také napsali.
Ve Vaší nemocnici využíváte VR brýle Kaleido při některých dětských zákrocích. Můžete popsat, v jakých situacích a jak často?
Používame ich len na jednom oddelení – na Klinike pediatrickej onkológie a hematológie SZU v Banskej Bystrici. Primárne využívame virtuálnu realitu pri drobných zákrokoch ako je prelepovanie a napichovanie cievnych vstupov, prelepovanie rán či zavedenie kanyly. Ide o zákroky, pri ktorých deti nie sú uspávané, no napriek tomu sú pre ne bolestivé a hlavne traumatizujúce. Jednak preto, že sa vykonávajú na vyšetrovni, zároveň preto, že dieťa nemá kontrolu nad svojím telom a nesmie sa pri nich hýbať.
Niekedy virtuálnu realitu využívame aj u detí, ktoré sú dlhodobo hospitalizované a nemajú dostatok podnetov z vonkajšieho prostredia. Sú izolované a túžia po zážitku „cestovania“ po svete tak, ako ich zdraví kamaráti.
Jak u Vás v nemocnici děti reagují na VR prostředí?
Niektoré menšie deti sa spočiatku boja si okuliare nasadiť. Je to pre ne niečo neznáme a nevedia, čo môžu očakávať – a takýchto nových situácií je v nemocnici naozaj veľa. Keď to však raz vyskúšajú, rýchlo zistia, že je to príjemné, a potom sa na virtuálnu realitu samy pýtajú.
Najväčší úspech majú u detí zážitky so zvieratkami. Obľúbené sú videá zo zoo, s psami či koňmi. U starších detí sú to zase exotické krajiny, ktoré môžu aspoň takýmto spôsobom symbolicky navštíviť.
Utkvěl Vám v paměti konkrétní příběh pacienta, který VR brýle používal, a chtěla byste ho sdílet?
Sú asi dva zážitky, ktoré vo mne rezonujú najviac. Jeden sa odohral v herni, keď som jednému dieťaťu dala okuliare, aby si pozrelo video zo zoo. Medzitým prišli do herne ďalšie dve deti. Všetky tri si sadli spolu do jedného tulivaku a zakaždým, keď sa obraz prepol na ďalšie zviera, dieťa zakričalo, čo to je. Okuliare si posúvali medzi sebou, spoločne sledovali video, rozprávali sa o zvieratách a porovnávali, čo ktoré zviera práve robilo, keď ho tam videli.
Druhý zážitok je z vyšetrovne, kde si jedno dieťa muselo ľahnúť úplne vodorovne a tým pádom nad sebou videlo len oblohu. Celý čas, čo mu ošetrovali cievny vstup, sa nadchýnalo nad oblakmi a s radosťou hovorilo, že po vyše mesiaci znovu vidí nebo. Keď sa ošetrenie skončilo, posadilo sa, zložilo okuliare a spýtalo sa, či aj nabudúce môže pozerať také pekné oblaky.
Vidíte rozdíl v průběhu zákroku u dětí, které VR brýle používají, oproti těm, které je nevyužívají?
Rozdiel je vidieť najmä v tom, že dieťa nemá tendenciu utekať z lehátka, ale dokáže pokojne ležať a nerieši, čo sa okolo neho práve deje. Bežne, keď dieťa vidí, ako si lekár naťahuje rukavice, už plače, snaží sa utiecť alebo sa na lehátku hádže. Keď je však zaujaté svetom vo virtuálnej realite, vníma práve ten a únikové prejavy sa neobjavujú už pred začiatkom zákroku.
Počas samotného výkonu si dieťa niekedy všimne iba bolestivý vpich alebo chlad tekutiny pri dezinfekcii. Zvyčajne to ale skončí len pri krátkom „au“, drobnom pohybe a potom sa hneď vracia k deju videa. Často sa dokonca stáva, že zákrok trvá kratšie než samotné video, a tak deti chcú vždy ešte dopozerať alebo všetko preskúmať do konca.
Jak reagují rodiče a zdravotnický personál na použití VR v nemocnici? Setkáváte se spíše s optimismem, skepsí nebo kombinací obojího?
Je to v podstate kombinácia oboch postojov. Na začiatku, prirodzene, nastala vlna nadšenia a aj zdravotnícky personál bol ochotný virtuálnu realitu častejšie používať a deťom ponúkať. Postupne sa im to však trochu zovšednelo, a tak na ňu neraz zabudnú – spomenú si na ňu najmä vtedy, keď dieťa nespolupracuje a zistia, že s okuliarmi to ide oveľa lepšie.
Rodičia vnímajú túto pomôcku väčšinou ešte pozitívnejšie. Často sa sami pýtajú, či si ju môžu vyskúšať a aspoň na chvíľu niekam „uletieť“.
